Obsah fóra Diskusne forum humanistov
Autor Správa

<  Polemika o viere a ideológii  ~  Podľa slov Pána Ježiša Krista a jeho Matky Márie za vykonáva

brotherrr
Zaslal: So február 18, 2012 5:04 pm Odpovedať s citátom
Nový Nový
Založený: 19 november 2011 Príspevky: 77
Toto sú slová, ktoré povedal Ježiš Kristus vizionárovi Jozefovi:

"Zabíjate vaše nenarodených deti, čím ničíte moje plány, ktoré som pripravil pre svet. Satan to dobre vie a napomáha tomuto ťažkému hriechu. Moje z lásky stvorené deti sveta! Prosím, ukončite zabíjanie vašich nenarodených deti, lebo hovorím vám – beda, beda svetu za túto trúfalosť a ťažký hriech, ktorý robí moju ruku ťažkou."

"Hovorím vám – ešte prísnejšie budem trestať svet za vykonávanie potratov nenarodených detí, ktoré sa valia svetom, ako krvavá vlna. Tento hriech budem súdiť najprísnejšie!"

"Zabíjanie nenarodených detí, ktoré túžili prísť na svet a vy, ľudia, ste im to znemožnili, je ťažký hriech. Pre tento hriech, ktorý je hriechom najväčším, ja, váš Boh, vám hovorím, že na zemi nezostane kameň na kameni. Zem bude v plameňoch a tam, kde boli tieto moje zavrhnuté dietky, zostane len prach a popol. "

Interrupcie a homosexuálne zväzky

To sú slová, ktoré povedala Matka Ježiša Krista vizionárovi Jozefovi:

„Ach, Európa, budeš trpieť za vyliatu nevinnú krv nenarodených detí, za zákony, ktoré sa priečia s Božími zákonmi. Beda tebe, ľud, tam, kde sa tieto zákony schválili a praktizujú sa v živote. Ešte raz, beda vám, ktorí ste schvaľovali tieto satanove zákony. Národy, ktoré schválili zákon spolužitia dvoch toho istého pohlavia vo zväzku manželskom, budú trpieť rukou Pánovou."

„Homosexualita je ospravedlňovaná, schválené je manželstvo dvoch rovnakých pohlaví. Národy, v ktorých je to schválené a uskutočnené, budú veľmi trpieť za túto hriešnosť.“

„Drahé moje dietky, keby ste videli moje ubolené Srdce, ktoré sa vždy zvíja od bolesti pri pohľade na matky, ktoré nosia svoje dieťa pod svojím srdcom a napokon ho zabijú potratom. Matky, ktoré počali z Božej vôle, zabíjajú svoje maličké nenarodené deti, ktoré sa ani brániť nemôžu. Ich dušičky, ktoré Pán stvoril, s radosťou vstupovali do počatia. Pozor, pozor, moje dietky Slovenska, na tento ťažký hriech, ktorý sa pácha každý deň vo vašom malom národe. Veľmi veľa týchto dietok je zničených, hoci žijú a tešia sa na nový život. Ruka satana však zastaví ich život a skoncuje s malým človiečikom.
Dietky, proste o odpustenie a zhovievavosť za tento veľmi ťažký hriech. Duše týchto detí sú pred Božou velebnosťou. Sú ich milióny a volajú plačlivým hlasom o nápravu! Ich krv, ktorá bola vyliata z vašej pýchy a z neúcty k živému Božiemu stvorenstvu, hlasno žaluje proti vám na zemi o odplatu za trúfalosť proti životu. Každej žene, ktorá neoľutuje a neočistí si svoju dušu od tohto hriechu, musím oznámiť, že jej duša má miesto v pekelnom ohni. Tá žena, ktorá oľutovala a očistila si svoju dušu od tohto strašného hriechu, keď príde do večnosti, nájde si svoje dieťa u nás, aby jej oznámilo, že ju chcelo na zemi milovať a robiť jej radosť svojimi detskými očkami.“

„Moje Srdce krváca nad hriechom tohto sveta. Ten hriech je potrat. Áno, to strašné slovo, ktoré sa valí po celom svete. Za tento hriech bude pykať celý svet, lebo niet duše dieťaťa, ktoré sa vrátilo do lona Pána Boha, aby sa nežalovalo a neprosilo o nápravu. Tieto duše nenarodených detí vás čakajú. Keď príde posledný súd, budú vás žalovať a žiadať trest za vaše sebectvo. Budú žalovať vaše storočie, v ktorom sa mali narodiť.“

„Na váš slovenský národ prichádza trest za to, že tak veľa vašich žien a rodín súhlasilo s vraždou svojich nenarodených detí. Za tento ťažký hriech musíte trpieť, lebo veľa detí sa vo vašom národe nenarodilo.“

„Beda tým ženám a mužom, ktorí vedome zabíjajú nenarodené deti.“

„Chránite zvieratá, ale nenarodené deti v zárodku zabíjate."
Zobraziť informácie o autorovi Odoslať súkromnú správu
robi
Zaslal: St júl 17, 2013 12:22 pm Odpovedať s citátom
Známejší Známejší
Založený: 20 február 2007 Príspevky: 169
Pán Vizionár Jozef buď nie je normálny alebo si vymýšľa.
ežiš Kristus - človek z ktorého urobili BOHA.

Prvý obraz.

Ku koncu zimy prichádzali dni, keď sa horúci vzduch napĺňal peskom a trblietal sa vo svetle slnečných lúčov. Vriaca zmes vzduchu a púštneho prachu sa vznášala nad Jeruzalemom ako kliatba, krúžila v poryvoch vetra a na križovatkách prašných ciest sa metala ako rozdúchaná tajomnými démonmi. Oslepovala ľudí, lepila sa na pokožku, upchávala nosné dierky, zaliezala medzi zuby. Nenechala na pokoji ani muža, ktorý kráčal po ľavom brehu Tyropeonu sprevádzaný dvoma rímskymi legionármi a sťažka dýchal. Potôčiky jeho krvi a potu sa mu zlievali na chrbte a tmavli. Muž niesol na pleciach asi dvojmetrové bukové drevo s otvorom uprostred, do ktorého si zasunul hlavu, aby udržal rovnováhu. Po kraji cesty sa potĺkalo niekoľko chlapov, ktorí si zvedavo obzerali prichádzajúcich.

"Nevidím mu do tváre," povedal jeden z týchto zvedavcov. "Čo spravil?"

"To je Efrajim, ten čo pred týždňom skoro prizabil pocestného na hore Zlej rady. "

"Odkiaľ vedeli , že to bol on?"

"Pocestnému sa podarilo zachrániť a utiecť a ten opísal podobu lúpežníka , no a ten hlupák sa potom prezradil sám, keď v nevestinci platil dievkam strieborniakmi."

"Nejde mi do hlavy, čo robil pocestný na hore Zlej rady,."

"A mne zas nejde do hlavy to, že kto mohol povoliť v Jeruzaleme ktorý je svätým mestom nevestinec."

"Bodaj ho , pre ten prekliatu piesočnú búrku nič nevidno. Poďme odtiaľto."

Na ceste v oblakoch piesku poskakovali nevychované deti a oplzlými nadávkami častovali nahého odsúdeného muža. Akási stará žena jedného chlapca z týchto deciek schmatla a poriadne ho stĺkla. Chlapčiská to však vôbec neodradilo, lebo pohotovo si vymysleli inú rýmovačku, ktorú zaraz spustili : "Efrajim ide k Efrajimskej bráne, Efrajimská brána je posledná brána Efrajima!" Pochmúrny sprievod sa naozaj uberal k Efrajimskej bráne, ktorou sa išlo do Emausu, do Lyddy alebo do Joppy, ale mužova cesta viedla inde - rovno na Golgotu, kde ho mali ukrižovať.

"Practe sa", zrúkol rímsky legionár na výrastkov a naznačoval, že sa za nimi rozbehne, Chlapčiská sa rozutekali. Pri Efrajimskej bráne obkolesil týchto troch mužov piesočný vír a stratil sa v najbližšej uličke. Rímski legionári dali hlavou znamenie strážam, ktoré sa nenechali rušiť v zábave s kockami a len im roztržito prikývli.

"Tohto roku už tridsiaty tretí odsúdenec je ukrižovaný," poznamenal jeden strážca.

"Z toho šestnásti boli zlodeji," poznamenal stroho druhý strážca.

A strážcovia sa opäť pohrúžili do hry v kocky.

Zlodej a legionári začali vystupovať na Golgotu. Aj keď kopec nie je strmý , zlodej zápasil s dychom, až napokon nevládny zastal. "Poďme , poďme ," súril ho jeden z legionárov. Konečne skupina dosiahla vrchol. Týčilo sa tu až päť krížov, jeden z nich prečnieval nad ostatnými. Odsúdený zlodej zadychčaný námahou zhodil bremeno na zem vedľa vztýčeného sĺpa. Pozrel sa na kríže a zachvel sa. Na jednom z krížov viseli supmi potrhané zvyšky mŕtvoly a súdiac podľa chumáčov srsti, dolné časti mŕtvoly dozaista ju podľa všetkého obhrýzli líšky a šakaly či túlavé psi a krysi. Jedna noha mŕtvoly chýbala - katovia mu totiž poprerážali holennú kosť a oddelili predkolenie od stehna. Hrdlo obete bolo pre vtáky zjavnou pochúťkou , lebka sa už držala iba na tenkých šľachách a kývala sa v závanoch vetra po hrudi zboka nabok, akoby chcela vyjadriť svoj protest.

Jeden z rímskych legionárov silným výrazným hlasom číta rozsudok, podľa ktorého sa muž menom Efrajim odsudzuje na trest smrti ukrižovaním, a listinu s rozsudkom podal majstrovi katovi. Kat - zjavne poloslepý - si listinu priložil úplne až k pravému oku a ľavé oko prižmúril.

"Efrajim", zahundral kat," tak isto sa volá aj môj najstarší syn!"- dodal kat.

Potom kat prižmúril oči a zahladel sa na odsúdeného zlodeja. Povystieral si prsty, zatiaľ čo jeho dvaja učni schytili odsúdenca pod pazuchy, aby ho odvliekli k stĺpu, lebo odsúdenec už nevládal stáť na nohách. Potom ho katovi tovariši priviazali povrazom k stĺpu, a kat z rebríka pribil na stĺp brvno do tvaru kríža, cez ktoré katovi pomocníci prehodili voľné konce povrazu a zlodeja naň vytiahli. Nešťastníkove nohy ovísali mu asi meter nad zemou.

"Dajme sa do toho," povedal majster kat.

Rímski legionári postávali v úctyhodnej vzdialenosti, lebo zápach rozkladajúceho mäsa bol neznesiteľný. Majster kat premiestnil rebrík naľavý bok, vybral z kožennej zástery obrovský hrdzavý kliniec a jeden z učňov podal majstrovi gigantické železné kladivo. Tu kat schytil zlodejovi zápästie a keď našiel vhodné miesto medzi prvým a druhým radom zápästných kostí, vrazil mu tam veľkou silou kliniec až na hĺbku jedného prsta. Odsúdencov rev obletel celú Golgotu, a vyrazil dovysoka pod piaskovo-žltú oblohu, až sa zmenil na chrapľavý ryk podobný ryku raneného zvieraťa a skončil sa trhavými vzlykmi.

"To sú pľúca, čo?" poznamenal kat."O to dlhšie budeš žiť," povedal priateľským tónom odsúdenému nešťastníkovi a pribil kliniec do dreva. Zlodej bolestne zanariekal. Krv zo zápestia sa vpíjala do vyprahnutej judejskej zeme a nechávala po sebe čierne stopy. Kat zišiel z rebríka a preniesol ho na pravý bok. Odsúdenec sa začal brániť zo vštkých síl. Hádzal sa tak, že chudák kat na rebríku začal strácať rovnováhu. Toto už kata naozaj nahnevalo. Rozzúrilo ho to tak že chrlil nadávky, ale udržal zlodejovo pravé zápästie na brvne, bez veľkého rozmýšľania doň vrazil druhý kliniec a za stašného revu trpiaceho nešťastníka ho zlostne celou svojou silou vtĺkol l kladivom veľmi dôkladne do brvna až po samú hlavičku klinca.

"Povoliť lano", prokázal kat pomocníkom.

Po uvoľnení lana telo nešťastníka prudko kleslo. Ramená sa vykĺbili, tvár mu osinela. Z hrdla mu vyšiel zvuk podobný chrčaniu. Lupič teraz visel iba na zápästiach. Katovi pomocníci tyčou rozviazali povraz a vytiahli ho. Kat zostúpil z rebríka a utel si spotené čelo. Sklonil sa nad chodidlami obete, podvihol ich, prekrížil a položil na výčnelok. Spojené chodidlá pribil jedným jediným klincom. "Treba šetriť materiálom" - sarkasticky poznamenal kat svojim tovaryšom a šibalsky pržmúril jedno oko a na perách sa mu zjavil zlovestný úškrn. Celá katova tvár sa v zlovestnom úškľabe javila hrôzostrašne ako tvár samotného démona. Možno takto nejako vyzeral aj samotný esesácky doktor Mengele z koncentračného tábora Osvienčim pri svojich sadistických lekárskych výskumoch na živých ľuďoch. No náš majster KAT svižne posledný raz vystúpil na rebrík a nad hlavou obete pripevnil doštičku s nápisim "ZBOJNÍK".

Rímski legionári sa tvárili , že ich rituál smrti nezaujíma , a obzerali si najvyšší kríž s tabuľkou "VRAH", na ktorom visel muž s vyplazeným jazykom a ešte dychčal. Master KAT si medzitým umyl ruky v nádobe s vodou, posledný raz sa pozrel na lupiča, ktorému z otvorených úst vytekali sliny a pobral sa za Rimanmi.

"Tento asi bude ešte dlho žiť," ukázal legionár rukou na vraha.

"Asi áno", odpovedal kat. "Visí len tri dni. Je to zelóta. Zabil vášho vojaka, o tom ste určite počuli."

"Ách, to je teda on!"-zareagoval prekvapene rímsky vojak.

Ukrižovaný Zelóta, muž s vysokou, urastenou postavou , hľadel dolu na prizerajúcich sa ľudí. Jeho zdurený fialový jazyk medzi jeho bledými perami, ale najmä jeho vykĺbené ramená prezrádzali že veľmi trpí. Zelóta chrapľavým hlasom iba precedil pomedzi zuby:" Svine!" Kat si naštvane odpľul a utrúsil smerom k nemu:" Prekliaty bastard!" Nahnevahe a vo veľkej rýchlosti schmatol rebrík a palicu od svojich učňov a dvoma presnými profesionálnymi údermi mu poprerážal holenné kosti. Kat presne vedel kam má udrieť a akou silou. Zmučený muž okamžite zavrel oči. Telo neboráka , ktorého ťarcha dosiaľ spočívala na nohách, sa zrazu zosunulo. Po chvíli sa muž kŕčovito zachvel. Kat mu ešte z rebríka pobúchal po srdci, aby sa presvedčil či naozaj zelóta umrel, a so spokojným úsmevom zišiel dolu. "Má to za sebou to hovädo. Bol by ešte žil možno aj týždeň."

"Týždeň?" zvolal prekvapený legionár.

"Pred dvoma rokmi som tu mal jedného , ktorý ešte po týždni na kríži vládal hovoriť," uškrnul sa kat.

Do našej skupinky sa zaprel prudký piesočný vietok. Všetci sa rozkašlali.

"Skončil som. A teraz by som si dal pivo," vyhlásil kat.

"Aj ja," pridal sa legionár.

"Dobre teda, poďme. V takomto počasí váš miláčik zakrátko skoná. O niekľko hodín. Odsúdenci na ukrižovanie vydržia dlhšie žiť iba pri dobrom počasí, a najdlhšie vtedy keď navyše aj prší, "poúčal lagionárov skúsený kat. "To preto lebo vtedy sa lepšie dýcha a odsúdenci majú aj vodu."

Katov učeň si vyložil rebrík na plece a všetci sa pobrali nazad do Jeruzalema.

"Viete, že pred tromi rokmi tu ukradli jedného zelótu? Veru, ukradli, tak ako sa kradne bielizeň zo šnúry. Prišli v noci a vytiahli klince aj s chlapom ! Také dačo som ešte nevidel. No povedzte, ukradnúť takého lotra!" rozhorčuje sa klebetný kat.

"To, nebol lotor, to bol zelóta", namietal katov učeň.

"A čože je inšie zelóta, ak nie lotor?" skríkne na učňa kat a strelí učňovi pohlavok.

"To máš výchovnú" zamrmlal majster a dodal, "Aby si neskončil raz ako on".

Naša skupinka sa rozprávajúc zišla pekne spolu dole až zmizla úplne za obzorom. Golgota stíchla, iba odsúdený lotor neprestajne nariekal. Na pieskovo žltej oblohe sa začali zjavovať supy. Vo svetle slnečných lúčov sa trblietali zrnká piesku ako zlatý prach a zelená škvrna Slnka puchla, nadúvala sa, až prerástla v purpurový vred a celý tento desivý výjav akoby ani nebol dielom BOŽÍM.



Druhý obraz.

Obedňajší vánok v údolí Bet Ha-Karem tiahnúcemu sa naprieč Galileou je v tento deň príjemným osviežením skupinkám pastierov a roľníkov. Hlavnú cestu , dláždenú masívnymi plochými kameňmi dobudovali len nedávno remeselníci zo širokého okolia, vedený prísnym okom rímskych legionárov, ktorí sú v tomto kraji už dobré pol storočie predĺženým prstom všemocného Rímskeho impéria. Idylku každodennosti narúša len zástup pocestných , ktorí sa v tieni pínií a olivovníkov pristavili vypočuť si reč "jedného z učiteľov " čiže jedného rabbiho. Väčšia časť poslucháčstva súhlasne prikyvuje. Za život si vypočuli množstvo prejavov, rôznych púťových tárajov, napokon Palestínou, sa potuluje množstvo jemu podobných, ale tento je predsa len trocha iný. Káže o spravodlivosti, čestosti, priateľstve a súcite. Káže o milosrdenstve . Káže o láske. Káže o tom, že všetci ľudia sú si rovní a že by mali konať dobro. Že aj chorí majú nádej na uzdravenie, že vládcovia ako králi a cisári nie sú Bohmi. Svojím pokojným rozvážnym a vecným prejavom s nádychom mystiky si získava srdcia mnohých poslucháčov. Sú medzi nimi muži i ženy. Starí i mladí. Starci aj pubertálna mládež.

Jednoduchým ženám sa pozdáva jeho vľúdnosť, i to že ich neodháňa ako mnohí iní rabíni a dokonca sa im páči aj fyzicky. Konkrétne jedna z nich Mária Magdaléna je do neho vyslovene zamilovaná.

Posledný okoloidúci sa pristaví tiež. Napokon kde je zhromaždenie, musí sa predsa diať niečo zaujímavého. Potichu sa opýta poslucháča v poslednej rade:"A kto tu káže?" Poslucháč odpovedá:" Ježiš Nazaritský, syn Panterov".

Ježiša Krista väčšina svetovej populácie omylom považuje za zakladateľa a celkového autora kresťanstva. Nie je tomu však tak. Ježiš Kristus bol význačným židovským rabínom /bol titulovaný často titulom rabbi/ krorý si ale kládol za cieľ obrodu judaizmu a nie vytvorenie kresťanstva ako ho poznáme v dnešnej podobe. Skutočným autorom kresťanstva bol rímsky pohanský cisár Konštantín, ktorý používal pohanský titul Pontifex Maximus. Tento pohanský titul používajú aj dnešní pápeži.

Ježišovo narodenie.

Zaujímavé je prostredie a aj rodina do ktorej sa Ježiš narodil. "Milióny kresťanov vidia v predstave, že Ježiš bol počatý v normálnom procese ľudskej sexuálnej reprodukcie, aj keď najako Bohom posvätenej , škandalózne, ak nie otvorené kacírstvo", píše v knihe Ježišova dynastia americký archeológ a vedúci Katedry biblických štúdií Severokarolínskej univerzity v Charlotte profesor James D. Tabor.

Na Ježišovom nemanželskom pôvode sa rôznymi formami zhodujú všetky autentické historické pramene. Jeho matka Mária sa vydala za Jozefa /Ježišovho otčíma/ až keď bola tehotná. Predpokladá sa , že mala približne 17 až 19 rokov. Jozef bol zrelý muž cca štyridsiatnik a neskôr určite mali spolu viacero detí ako bolo bežné vo vtedajšej každej obyčajnej rodine tých čias v Palestíne. Napokon, priemerná žena v tej dobe a vtej oblasti "odrodila" úplne bežne 6 až 12 detí. Je vysoko nepravdepodobné že by práve táto jedna jediná rodina mala byť nejakou výnimkou. Vžitá predstava, že malý Ježiško vyrastal v rodine ako jedináčik je ničím nepodložená a vysoko nepravdepodobná. A potom tu máme samotné Písmo Sväté teda Bibliu, konkrétne "Nový zákon" kde veľa statí z neho priamo napovedá že Pán Ježiš mal rodných bratov aj rodné sestry.

Učenie o Máriinom večnom panenstve nemá žiadnu oporu ani v Novom Zákone , ani v najrannejších kresťanských vyznaniach viery. Prvá oficiálna zmienka o tejto predstave sa vyskytla až v roku 374 po Kristovi t.j. nášho letopočtu u kresťanského teológa Epiphania a váčšina ranokresťanskej literatúry spred konca 4. storočia nášho letopočtu pokladá za samozrejmosť, že Ježiš mal početných súrodencov. Odhliadnuc od Ducha Svätého vyvstáva otázka - kto bol teda jeho biologickým otcom? Autorom najstaršej verzie o tom, že Ježišovým otcom bol v skutočnosti rímsky vojak je helenistický filozof Celsus, ktorý vo svojom diele "O pravom učení" napísanom okolo roku 178 nášho letopočtu kde uvádza že Mária "oťarchavela od rímskeho vojaka menom Pantera" a jej /prvý/ manžel ju vyhnal ako cudzoložnicu. Týmto manželom nie je myslený svätý Jozef teda otčím pána Ježiša ale pravdepodobný predchádzajúci manžel panny Márie , t.j. jej prvý riadny manžel. Celsus len zopakoval to o čom sa už ústne tradovalo. Meno rímskeho legionára Panteru spomína aj iný prameň a to zápisky rabína Eliezera ben Hyrcanusa datované do konca prvého storočia. Hovorí sa v nich o učení, ktoré mu zveril " v mene Ježiša, syna Panteru", istý galilejský nasledovník Ježiša menom Jakub.

Ježišov prívlastok - Nazaretský je taktiež nejasný. Časť historikov sa prikláňa k názoru že Nazaretus /Nazaretský/ je skomoleninou slova Nazaritus /Nazaritský/ a dokladá príslušnosť k náboženskej sekte Nazaritov. Túto domnienku podporuje aj fakt, že názov Nazaretu ako mesta sa v historických pramňoch objavuje až po Ježišovej smrti.

O dátum Ježišovho narodenia, akokoľvek logicky pri ňom pôsobí číslovka 0, vedú historici spory do dneška. Po pravde , Biblia neponúka mnoho oporných bodov pre výpočet jeho narodenia. Evanjelium Matúša a Lukáša, datované do rokov 80-85 po Kr. /t.j. nášho letopočtu/ ponúkajú navzájom rozdielne príbehy. Podľa jedného pripadlo Ježišove narodenie do obdobia vlády kráľa Herodesa, teda pred rok 4 pred naším letopočtom. Tomu však odporuje zmienka o Quirniusovom sčítaní ľudu, ktoré je doložené v roku 6 nášho letopočtu. Do úvahy teda pripadá všetko medzi rokmi 7 pred naším letopočtom a 6 nášho letopočtu aj keď početnejšia skupina historikov preferuje z viacerých dôvodov prvú možnosť, 6 rok pred naším letopočtom až 7 rok pred naším letopočtom.

Tak teda v roku 6 pred naším letopočtom /alebo 7 pred naším letopočtom/ v Palestíne v oblasti Judea v mestečku Betlehem vzdialeného menej ako 10 kilometrov od Jeruzalema , prichádza na svet Joshua t.j. Ježiško. Do dejín vstúpi ako Ježiš Nazaretský zvaný tiež aj Kristus /Mesiáš/, po grécky Christos /Maschias i Christos znamenajú to isté - pomazaný, teda kráľ/.

Kedy sa narodil Ježiš Kristus? Nejednoznačne to vyzerá aj s dátumom narodenia. K 24 decembru či 25 decembru sa dospelo postupne. Podľa rannokresťanskej tradície to malo byť 25. decemra. Miliarda kresťanov si narodenie Ježiša Krista Nazaretského pripomína v noci z 24. na 25. decembra. Výklad o jeho živote a učení prináša Nový zákon Biblie. Ako sa prišlo na to , že práve v tento deň? Biblia o tom nehovorí a registrácia narodených detí v tom čase neexistovala. Nie je náhodou že 25. december je starý pohanský sviatok, viažúci sa k zimnému slnovratu, majúci veľkú váhu vo viacerých náboženstvách. Mnohí prví kresťania Ježišovu oslavu narodenín zásadne odmietali ako pohanský , nevhodný zvyk a medzi tými, čo oslavovali bol dlho najrozšírenejší dokonca dátum 6. január! Nie všetky kresťanské cirkvi slávia Vianoce 24. a 25. decembra. Napríklad ortodoxní kresťania čiže kresťania byzantského rítu čiže Gréci, Srbi, Bulhari, Rumuni slávia 6.januára a pravoslávno-ortodoxní kresťania ako Ukrajinci, Bielorusi, Rusi a iní dodnes slávia 7. januára, a arménska cirkev slávi až 19. januára ako čas vianočný a sviatok narodenia Ježiša Krista. Inak najstaršia priama zmienka o 25. decembri ako dátume jeho narodenia pochádza až zo štvrtého storočia po Kristovi, za vlády prokresťanského cisára ktorý bol ale celý svoj život pohanom, Konštantína skutočného tvorcu a autora kresťanského náboženstva.

Najnovšie vedecké výskumy ukazujú, že Ježiš sa narodil pravdepodobne v roku 6 až 7 pred naším letopočtom. Presný dátum sa už asi nikdy nedozvieme. V roku 4 pred naším letopočtom palestínsky vládca Herodes Veľký umiera, svätá rodina Jozef otec Ježiša Krista, Mária matka Ježiša Krista a malý Ježiško sa vracajú z Egypta do Galileje do mesta Nazaret. V Judsku kraľuje syn Herodesa Archelaos, ktorý sa od svojho otca veľmi nelíši.

Otec tohoto kráľa Idumejec Herodes dobil a obsadil v roku 37 pred naším letopočtom Jeruzalem a Rímska ríša ho uznáva za kráľa Judska, Herodes starší sa snažil vyjsť v ústrety Židom i Rimanom ale u židov nemal úspech. Svojich možných konkurentov dával nemilosrdne zavraždiť a to aj príslušníkov vlastnej rodiny. Po celý svoj život rozširuje územie pod svojou právomocou, takže nakoniec vládne krajine takmer takej veľkej, ako bola ríša legendárneho židovského kráľa Dávida.

V roku 6. nášho letopočtu Judsko stráca svoju štátnu samostatnosť a stáva sa súčasťou rímskej provincie Sýrie.

Ježiš sa už od malička javil ako nanajvýš pozoruhodné dieťa. Už ako malý bol mimoriadne bystrý , rozvážny a múdry. Bol tým, čo sa dnes nazýva zázračným dieťaťom respektíve dieťa s mimoriadnymi schopnosťami - mal totiž veľké nadanie na jazyky a čítal TÓRU vo veku , keď iné deti nepoznali ani abecedu. Na druhej strane bol však dieťaťom, uzatvoreným a samotárskym , čo vyústilo do určitého odcudzenia sa rodičom.V zmysle židovských tradícií /pretože bol prvorodený/ sa mal malý Ježiško vyučiť remeslu svojho otčima - tesárstvu. Táto predstava ho asi pravdepodobne podľa všetkého zvlášť nelákala. Určujúcou zložkou jeho osobnosti bola inklinácia k náboženstvu a celkove k duchovnu ako takému a vycibrená empatia, ktorú si jeho okolie vysvetľovalo ako nadprirodzenú. Z týchto dôvodov sa jeho rodičia, po porade s rabínmi rozhodli predsunúť termín jeho uvedenia do judaistického vierovyznania. Jednalo sa o rituál BAR- MICVA. Je to podstatný judaistický rituál ktorý doslovne znamená "syn prichádza" ," pojem označujúci jednak dosiahnutie náboženskej a právnej zrelosti, a jednak príležitosť, pri ktorej chlapci obyčajne vo veku trinástich rokov a jedného dňa formálne získajú toto postavenie".

Ježiš "na skúške" odpovedal tak, že svojimi vedomosťami prekonal všetkých prísediacich duchovných hodnostárov a práve vtedy sa odohral aj prvý zlomový bod v jeho živote. Odmietol odcestovať z Jeruzalemského chrámu so svojimi rodičmi domov.

Náboženskí vodcovia tej doby a vtedajší učitelia v mestách bežne príjmali mimoriadne nadané deti z iných židovských obcí do chrámu ,synagóg ale prakticky i do rodín. Ježiško bol síce prvorodený t.j. predurčený k remeslu otčíma, no na druhej strane sa však potomstvo Jozefa a Márie utešene rozrastalo a preto jeho odchod "do internátu" nespôsobil priveľký rozruch. A tak po intenzívnom štúdiu, ktoré ho mimoriadne bavilo už ako dvanásťročný diskutoval s rabínmi ako rovnocenný partner. Tu je treba uviesť na správnu mieru, čo jeho štúdioum obnášalo. Plnohodnotné štúdium mladý adept na rabína končil ďaleko po 25. roku života a vtedajšie židovské školstvo predstavovalo hneď po rímskom a gréckom etalón kvality. Študenti sa popri teológii venovali logike, rétorike, jazykom, matematike, astrológii a lekárstvu. Niet divu, že v sporoch, ktoré Ježiš neskôr viedol s kňažsko-aristokratickou elitou, kritika jeho odporcov smerovala viac k spochybňovaniu jeho osoby, ako k spochybneniu jeho vedomostí či jeho kvalifikácii. Na poli konštruktívnej argumentácie im rabbi Ježiš nedal šancu.

Jednou z najväčších historických záhad zostáva otázka, ako trávil Ježiš roky svojej mladosti. Evanjeliá, aj ďaľšie pramene zachytávajú jeho život do veku dvanástich rokov, nasleduje pauza a po nej známe krátke obdobie pôsobenia spolu s tragickým koncom. Ťažko si predstaviť, že by tak výrazná osobnosť nezanechala stopy.

Núka sa tu však niekoľko možností. Prvá možnosť tradicionalistická a najmenej pravdepodobná "legenda" hovorí o tom, že Ježiš sa utiahol do meditácie. kde strávil prakticky dve desaťročia čiže obdobie celej jednej generácie ako pustovník.

Druhou možnosťou je, že sa pridal k sekte Esénov, ktorí boli v súčasnom zmysle de facto mystickým hnutím odporu proti rímskemu útlaku, čím by sa vysvetľovalo Ježišovo utajenie. Eséni , popri otvorenej opozícii voči Rímskemu cisárstvu zároveň predstavovali intelektuálnu a filozofickú školu. Venovali sa liečeniu chorých, pestovaniu a zberu rastlín, prírodovede, filozofovali, spoločne rozdeľovali svoje príjmy, žili jednoducho a asketicky, mníšskym spôsobom života.

Nové historické údaje, sa však vyskytli v hojnej miere v posledných päťdesiatich rokoch . Najvýznamnejšie z nich sú slávne "Zvitky Mŕtveho mora" objavené postupne od roku 1949. Žiaľ,nebolo z nich publikovaných viac ako dvadsať percent! Verejnosť vie o ich existencii, málokto však vie čo obsahujú, zvitky prezrádzajú, že podstatná časť i vlastná štruktúra Ježišovho učenia existovala už pred Ježišom. V krátkosti: Ježiš bol silne ovplyvňovaný učiteľmi esejskej náboženskej obce v Kumráne a tiež nazaránskym /nazaréni inak aj nazarejci/ smerom judaizmu. Možno práve preto ho nazývali jeho súčastníci aj Ježiš Nazarénsky.

Treba si uvedomiť, že v časoch na prelome nášho letopočtu bola Galilea a Judea veľmi "horúcou" pôdou. Množstvo rôznych politických a duchovných prúdov štiepilo spoločnosť na polemizujúce fragmenty. Krajina bola ohniskom nepokojov nepokojov a tak sa Rímske impérium rozhodlo pre priamu anexiu Palestíny v roku 6 nášho letopočtu. Situáciu to pochopiteľne zhoršilo. Ľud sa cítil dotknutý prítomnosťou légií, ich orlov a iných znakov, ktoré boli judaizmu cudzie. Prítomnosť cudzieho vojska a rozsiahle veľkolepé stavby budované Rimanmi zaťažovali hospodárstvo po finančnej stránke. Za týchto okolností sa množili prípady otvorenej rebélie so zbraňami.

Judaizmus prvého storočia nášho letopočtu sa ocitol v jedinečnej fáze. Max Dimont hovorí, že balansoval medzi "gréckou mysľou a rímskym mečom". Židia boli, vďaka politickému útlaku a pod vplyvom výkladov mesiášskych proroctiev , najmä Danielových, plní očakávania. Židia sa v tej dobe sa trieštili do veľa smerov.

Potom v rámci židovského náboženstva pôsobili rôzne súperiace, miestami až nepriateľské skupiny. A to:

FARIZEJI, SADUCEJI, ESEJCI, ZELÓTI, NAZARÉNI, SAMARITÁNI, HERODIÁNI,

Všetci sa medzi sebou nábožensky a filozoficky preli. Židovskí vodcovia sa nazývali rabbi /majster, učiteľ/. a vďaka ich znalosti židovských svätých písem t.j. Zákona rástla ich prestíž sa távali sa duchovnými vodcami nového typu.

Farizeji zdôrazňovali ústne podaný zákon viacako chrámové obete. Saduceji vyvyšovali dôležitosť chrámu a kňažstva. Okrem nich tu boli esejci, zelóti, nazaréni, samaritáni a herodiáni. Všetci sa medzi sebou nábožensky a filozoficky preli. Židovskí vodcovia sa nazývali rabbi /majster, učiteľ/. a vďaka ich znalosti židovských svätých písem t.j. Zákona rástla ich prestíž astávali sa duchovnými vodcami nového typu.

Jeruzalem tých čias ako vlastne vždy vo svojej histórii kvasil nepokojimi ako mladé víno.

A do tohoto prostredia prišiel rabbi Ježiš so svojími postojmi, názormi, kázaním a učením.

Udalosti potom už nadobúdajú rýchly spád. V roku 29. nášho letopočtu miestny palestínsky vládca inak vazal Ríma Herodes Agrippa dáva na podnet svojej manželky Herodias sťať judaistického proroka Jána Krstiteľa.

Pre Ježiša ktorého názory prešli pravdepodobne tiež vývojom, od mladíckych extrémov k neskoršej umiernenosti, predstavovala príslušnosť k odboju. smrteľné nebezpečenstvo.

Ježiš sa neskôr stal veľkým duchovným vodcom, učiteľom po židovsky rabbi čiže rabín a veľkým duchovným majstrom tejto svojej doby.

Od neho pochádza myšlienka že:"Dobrý pastier za svoje ovce aj život položí."

Formuje nové ponímanie starozmluvnej požiadavky:

"MILUJ SVOJHO BLÍŽNEHO AKO SEBA SAMÉHO" keď pojem blížneho rozširuje aj na nepriateľov.

Bol liečiteľom lebo poznal tajné liečiteľké recepty nazarénov a esénov. Nazaréni aeséni boli vtedajšie židovské sekty v ktorých pravdepodobne Ježiš pôsobil alebo bol nimi minimálne silne ovplyvnený.

K výpočtu domnienok, ako trávil Ježiš svoj život pred započatím svojej "misie" patrí ešte tretia teória a to že Ježiš študoval a cestoval!

V mnohých budhistických kláštoroch na pomedzí Kašmíru, Tibetu a Indie v himalájskych horách sa zachovali dokumenty o dalajlámovi Issovi a jeho príbeh sa neuveriteľne podobá na ten Ježišov. Mimo iného sa v nich píše o štrnásťročnom chlapcovi Issovi, ktorý sa učil u džinistov /hinduistická sekta hlásajúca nenásilie za každú cenu / putujúcich indickým Pandžábom vykladať hinduistické védy. Keď však Issa začal vyučovať šúdrov /najnižšia kasta / to, že všetci ľudia sú dietkami Božími a teda sú si seberovní , cítili sa "bráhmani" /najvyššia kasta/ ohrození. Pred ich hnevom musel Issa utiecť cez Perziu späť do Galilei. Verní budhisti v Ladaku (Kašmírska časť Tibetu) /a v celom Tibete boli presvedčení, že Ježiš bol prevtelením Padmasambhavy a iba s úškrnom reagovali na kresťanských misionárov, ktorí im po stáročiach priniesli svoju /inú/ verziu.

Nech už by bola táto možnosť akokoľvek fantastická, musíme pripustiť, že Ježišov odkaz "nového humanizmu", jadro jeho myšlienok a gro čiže jadro jeho neskoršieho pôsobenia, ako konateľa dobra, uzdravovateľa, mystického učiteľa a v istom zmysle sociálneho revolucionára je čistý džinizmus a tiež je to budhizmu veľmi blízke. Nemohlo sa stať, že Ježiš po svojom návrate do rodnej zeme t.j. Palestíny šíril sebou pretavené vedomosti, ktoré získal pri svojom pobyte na Ďalekom východe , a že hinduistický džinizmus, budhizmus a kresťanstvo , tak v mnohom podobné si podali ruky prostredníctvom tohto génia?

Vžitá predstava o Ježišovi ako o jednoduchom tesárovi či rybárovi je v kontexte skúmania jeho života podloženého historickými prameňmi úplne nesprávna. S istou nadsádzkou rešpektujúc dobové reálie sa preto dá s určitosťou skonštatovať, že Ježiš - človek z mäsa a kostí mal vzdelanie teologické, prírodovedecké a humanitné. Merané aspektom vzdelanosti v jeho dobe bol totiž namiesto remeselníka zdatným a všestranne nadaným intelektuálom.

V roku 30 nášho letopočtu bol súdny proces s Ježišom Nazaretským.

Rozsudok znie na trest smrti ukrižovaním.

Po usmrtení bolo jeho telo umiestnené do hrobu judaistického typu teda do vytesanej skaly.

Podľa niektorých apokryfných evanjelií bolo jeho telo z hrobu ukradnuté jeho stúpencami. Možno sa dokonca jednalo ešte o jeho živé telo. A možno Ježiš Kristus svoje ukrižovanie aj prežil čo údajne nie je nemožné.

Podľa týchto teórií Ježiš Kristus ukrižovanie prežil lebo bol svojimi stúpencami zachránený a neskôr zomrel prirodzenou smrťou vo vysokom veku okolo 90 rokov v Himájskom Kašmíre , ktorý sa nachádza na okraji Tibetu . Údajne v Kašmíre je aj pochovaný. Teda podľa tejto teórie Ježiš Kristus nezomrel na kríži ale zomrel na starobu. V Kašmíre kde Ježiš Kristus údajne zomrel, má aj svoj hrob.

Kašmír je vysokohorská krajina na pomedzí Tibetu nachádzajúca sa v Himalájach a ktorá je v súčastnosti politicky rozdelená medzi dva nepriateľské štáty, a to medzi Indickú republiku a Pakistanskú islamskú republiku . Pakistanská časť dokonca pred pár rokmi vytvorila aj akýsi kvázi - samostatný štát s názvom "Slobodný Kašmír" ktorý medzinárodné spoločenstvo neuznáva. Kašmír nie je vlastne pod úplnou kontrolou žiadneho štátu čo vzhľadom k vysokohorskému rázu tejto krajiny ani nie je možné. Podľa americkej CIA sa údajne práve tu dlhú dobu ukrýval aj legendárny Usáma bin Ladin pred americkou armádou a to dosť úspe&scaron;ne pokým ho nezabili v pakistanskom meste Abbottabad.

Pretože Ježišove jeho myšlienky boli pre vtedajšiu vládnu moc nebezpečné dali ho sledovať a odsúdiť na smrť a popraviť ho.

Podľa kresťanskej teologickej teórie Joshua /čiže Ježiš Kristus/ dobrovoľne obetoval svoj život za ľudstvo, keď umrel dobrovoľne na kríži, čo však logicky nedáva žiadny zmysel.

Faktom je že pamiatka rabbiho Ježiša bola zneužitá a využitá na totálnu psychickú manipuláciu spoločnosti na jej ovládnutie a udržanie si vlády a moci nad ňou ak sa nedalo podobrotky oblbovaním tak aj silou a násilím nad masami ľudí. Bohatstvo, majetky a moc kresťanských cisárov, kráľov ale i samotných pápežov kardinálov a biskupov mali ďaleko od skromného židovského ľudového liečiteľa a kazateľa ktorý hlásal spravodlivosť a lásku. Sme skutočnými svedkami toho ako sa prostota a pokora Krista a ranných kresťanov zmenila na pýchu a okázalosť kresťanstva.

Porfýrios, týrsky filozof tretieho storočia si položil otázku, "či za typickú formu kresťanského náboženstva nezodpovedajú skôr Ježišovi nasledovníci ako sám Ježiš. Porfýrios a tiež rímsky cisár zo 4. storočia Julián ukázal na základe Nového zákona, že Ježiš sa nanazýval Bohom a že nekázal o sebe, ale o jednom Bohu, Bohu všetkých. Jeho nasledovníci, ktorí opustili jeho učenie, tí položili základ vlastnej novej ceste, na ktorej bol predmetom uctievania a zbožňovania samotný rabín Ježiš a nie BOH ktorého rabín Ježiš ohlasoval. Porfýrios sa dotkol znepokojujúcej otázky kresťanských mysliteľov: "Spočíva kresťanská viera na Ježišovom kázaní, alebo na myšlienkach podsunutých jeho nasledovníkmi v generáciách po jeho smrti? - The Christians as the Romans Saw Them /Kresťania ako ich videli Rimania/ - myslí sa obyvatelia starovekého Rímskeho impéria nie mesta Ríma.

A čo bolo ďalej? : V roku 66 nášho letopočtu vypuklo povstanie židov proti Rímskemu impériu v Judsku.

V roku 67 n.l. Flavius Vespasianus dostáva poverenie potlačiť povstanie v Judsku.

V tom istom roku v Ríme popravia sťatím apoštola Pavla a ukrižujú apoštola Petra.

V roku 68 n.l. na základe rozhodnutia rímskeho senátu je rímsky cisár Nero vyhlásený za nepriateľa štátu. Nero spáchal samovraždu, imperátorom sa stáva Sulcipius Galba a začína sa občianska vojna, ktorá sa skončí až obsadením Ríma vojskami Flávia Vespasiana. Vespasianus sa neskôr stáva imperátorom.

Ale v judaizme , pokračovalo ďaľšie vnútorné i vonkajšie štiepenie. Nakoniec vypuklo otvorené povstanie židov voči Rímskemu impériu a tak v roku 70 n.l. rímske oddiely obľahly Jeruzalem.

V roku 70 n.l. Vespasianov syn Titus dobyl a zrovnal so zemou Jeruzalem, mesto spustošil do základov a vypálil hlavný židovský chrám.

Potom bolo židovské obyvateľstvo Jeruzalema násilne rozohnané po celom Rímskom impériu a zakázali sa mu vrátiť sa do mesta a celkovo do Palestíny.

So zničením chrámu zmizli zo svetových dejín saduceji a ústne podávaný zákon, ktorého sa zastávali farizeji, sa stal ústredným bodom nového , rabínskeho judaizmu ako ho poznáme dodnes.

Povstanie Židov sa končilo hromadnou samovraždou obrancov v pevnosti Massada. Rímske vojská vzávajú česť ich pamiatke.

Po židovskej porážke sa všetci Židia museli na príkaz Rímskej ríše vysťahovať z celej Judey do iných oblastí Rímskej ríše.

Hlavný Jahveho chrám bol rímskymi legionármi zbúraný a vykradnutý. Archa úmluvy /zmluvy/ , obrovský svietnik a iné drahocenné poklady sa strácajú v dejinách. Podľa najnovších informácií Archa zmluvy sa momentálne nachádza v meste AXUM /bývalom hlavnom meste Axumskej ríše ktorej následníčkou bola Habešká ríša dnešný štát ETIÓPIA. Archa zmluvy /úmluvy/ sa nachádza v jednom kresťanskom koptickom kláštore kde je prísne strážená kresťansko-ortodoxnými koptickými mníchmi ktorí k nej nikoho nepúšťajú.

Ďalej zničením Jeruzalema boli postihnutí aj prví kresťanskí učeníci takzvaní prakresťania lebo prestáva existovať hlavné kresťanské spoločenstvo hlavný zbor vedúcich apoštolov ktorí centrálne riadili všetkých svetových kresťanov z Jeruzalema.

V roku 70 sa začína aj výstavba Kolossea t.j. amfiteátra v Ríme. Tento amfiteáter dokončia v roku 80 n l. a stane sa najväčším amfiteátrom sveta s kapacitou 50 000 divákov. Podobné amfiteátre iba menšej veľkosti boli po celom území Rímskej ríše. V týchto zariadeniach zahynuly tisíce ľudí pre zábavu publika medzi inými aj prakresťanov, t.j. prvotných kresťanov.

V roku 100 n.l. v meste Ephezus zomiera deväťdesiatročný apoštol Ján, autor štvrtého evanjelia a diela Apokalypsa sv. Jána /čiže Zjavenie sv. Jána/.

Viac je tuto na mojom webe.
http://www.taoizmusweb.szm.com/jesua.html
Zobraziť informácie o autorovi Odoslať súkromnú správu
Lemmy
Zaslal: St júl 17, 2013 2:15 pm Odpovedať s citátom
Súčasť inventára Súčasť inventára
Založený: 17 január 2007 Príspevky: 7168 Bydlisko: Mám.
Robi, na Brotherrra je zbytočné reagovať, lebo on ti neodpovie. On sa len snaží vložiť prvý príspevok, akože otvorí tému, a potom sa na tú tému vykašle. Wink

_________________
Humanisti sú šľachetní ľudia, ktorí vedia žiť bez náboženských pohnútok. Som humanista, a zmyslom môjho života je žiť šťastne pomocou rozumu a citu.
Zobraziť informácie o autorovi Odoslať súkromnú správu

Zobraziť príspevky z predchádzajúcich:  

Časy uvádzané v GMT + 1 hodina
Strana 1 z 1
Pridať novú tému

Prejdi na:  

Nemôžete pridávať nové témy do tohto fóra.
Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Nemôžete upravovať svoje príspevky v tomto fóre.
Nemôžete mazať svoje príspevky v tomto fóre.
Nemôžete hlasovať v tomto fóre.