Záver pre humanizmus

Humanizmus by sa nemal stavať nepriateľsky voči náboženstvu, pretože je rovnako málo ako ono poblúdením ľudských ciest.

Bolo by žiaduce, aby globálny víťazný postup nastúpil sekulárny humanizmus – teda na jednej strane principiálne ateistické zamietnutie všetkých fantázií o druhom svete a na druhej strane vyznávanie životodarnej etiky, stavajúcej do centra záujmu človeka a jeho konkrétny prospech.

Považujem to za veľmi pravdepodobné. Ak niekto berie svoje náboženské presvedčenie vážne, v našich zemepisných šírkach je teda kresťanom, zvýši sa pravdepodobnosť, že mu príkaz lásky k blížnemu leží na srdci. Na tom nič nemení skutočnosť, že kresťanstvo viedlo a aj dnes môže viesť, k bigotnej bezcitnosti. Naproti tomu ateizmus sám osebe nie je prameňom morálnych impulzov. Tie sa dostavia, až keď neveriaci príjmu za svoju koncepciu sekulárneho humanizmu, čo však je dosť komplikované, oveľa menej hrejivé a prežíva to len malá menšina.

Naproti tomu ateizmus sám osebe nie je prameňom morálnych impulzov. Tie sa dostavia, až keď neveriaci príjmu za svoju koncepciu sekulárneho humanizmu

O pápežovi Františkovi sa hovorí v historkách o jeho spôsobe života a pri jeho výrokoch o rozličných problémoch. Mnohí ho považujú za reprezentanta radikálneho rozchodu s pápežskými zvykmi minulosti a katolíckou tradíciou a doktrínou. Zaviedol jednoduchší, menej odlúčený spôsob života ako jeho predchodcovia; žiada bod svojich veriacich, aby nekládli príliš veľký dôraz na také učenia cirkvi, ako je antikoncepcia, potrat a rovnopohlavné manželstvá; povedal dokonca pár pekných slov o ateistoch. Rozbieha sa diskusia o tom, či naozaj mieni uskutočniť preukazné zmeny v cirkevných doktrínach a pravidlách, alebo či sú jeho prejavy len ukážky zmeny v tóne. Hrozí menej ako jeho predchodcovia a možno má iné priority, ale nakoniec nie sú jeho názory preukazne odlišné.